Tak ako nádherne,pomaly a nežne zomiera na tvojej tvári.
Tak ako bola vyronená pre mňa. Tak ako...
Dívaš sa na mňa cez slzavé oči.
Výčitky. Nie svedomia.Mierené na mňa.
Nepočúvam ťa.
Vnáram sa do svojho sveta.
Snívam.
Sny sú krásne.
Ale kruté.
Bojím sa, že keď otvorím oči, stále tam budeš.
Tu, v mojej hlave, je úžasné ticho,
cesta čo vedie niekam.
Kráčam po nej do neznáma, idem hustým lesom,
dotýkam sa stromov, nasávam vôňu domova,
pokoja a spokojnosti.
Ale nie som tu sama.
Je tu ešte niekto.
Drží ma za ruku a vedie dopredu.
Spolu s ním rastiem.
Padám, ale on ma drží, zachraňuje, hladí mi boľavé koleno.
Opieram sa o ňho, keď ma vedie ďalej.
Pomáha mi rásť.
Som šťastná, že ho mám.
Podáva mi kvet, rozprávame sa.
Vraciam sa do reality spolu s tvojím výkrikom.
Dívaš sa na mňa a čakáš na odpoveď.
Lenže ja nie som pripravená ti odpovedať.
A vlastne ani nechcem.
Nechaj ma odísť. Nepotrebuješ ma.
A ani ja teba. Rob ako myslíš.
Ja dávam výpoveď.
Komentáre